(F) Molde - roses, jazz ...

Molde - malé nórske mestečko...

AKAR stadion - futbalový štadión Molde FK

Katedrála a radnica

RICA hotel

Jazz Boy na tržnici

"The Rose Maiden" by Molde Town Hall

Prvý deň v Molde...

09. august 2006 ( ONSDAG )

Ráno prišiel Chris, tak ako sme sa dohodli. Cesta do školy nám trvala okolo 45 minút. Ono sa to nezdá, ale škola je dosť ďaleko - 3 km. Ale ako som sa dozvedel, dá sa ísť aj busom, len je to dosť drahé. Alebo na bicykli, aspoň tak to tu väčšina študentov rieši. Tak to potom trvá približne 10-15 minút. Aj Chris že má bicykel, no taký bez bŕzd, poriadne mu to nebrzdí a dokonca raz sa aj s niekým zrazil. A to mu ešte aj bicykel chceli raz ukradnúť. No je otázne či bicykel, vlastne mu ukradli len zámku na bicykli, ktorou ho mal priviazaný. Ale inak sa tu skoro vôbec nekradne... :-)

V škole nás už čakala Torill a Hals (študijné a ubytovacie), takže začali vybavovačky okolo školy a ubytovania. Nakoniec som sa dozvedel, že izba v ktorej bývam, nie je moja a že dostanem inú. Ešte štastie, že som si nevybaloval všetky veci z kufra... ( čierny humor) :-) Cestou zo školy sme šli inou cestou, kde som si nemohol nevšimnúť tie 3 futbalové ihriská, okolo ktorých sme prechádzali. Jedno s umelou trávou, kde sa len tak hrali malé deti, jedno betónové a menší štadión s trávou. Už viem, ktorou cestou budem chodievať do školy. :-)

Potom, ako sme sa vrátili do školy som sa „preubytoval“ na 304. Je to jedna izba s predsieňou, kde je umývadlo a na druhej stene je skriňa. V izbe je veľký písací stôl, posteľ, stolička, kreslo a stolík. Na písacom stole je telefón, z ktorého sú volania do školy a vrámci internátov zadarmo. ( +4771195914 ). No a výhľad z okna mám priamo na more, ostrovčeky a hory... :-)

Potom sme sa vybrali na nákupy – rezne z domu už pomaly ale isto dochádzali.. Poukazoval mi niektoré obchody a trochu aj mesto. Bol veľmi ochotný všetko mi vysvetlil, čo som sa pýtal. Boli to celkom cenné informácie. Potraviny sú tu dosť drahé, vlastne všetko je tu oveľa drahšie. Napr. len taký chlieb tu stojí 20 – 25 NOK... Niektoré veci stoja viac nórskych korún ako našich, bez prerátavania na náš kurz...

Po návrate na internáty sme volali na letisko – a mali pre mňa veľmi dobrú správu. Moja batožina sa našla a práve priletela. :-) Pozreli sme bus a šli na letisko. Autobus stál 30 NOK a to len cesta tam, takže som za jeden deň prejazdil toľko, čo u nás za mesiac... Buď si aj ja kúpim bicykel alebo budem všade chodievať peši.

Večer som sa stretol s niektorými spolubývajúcimi a inými medzinárodnými študentami a začal nadväzovať nové kontakty a kamarátstva...

Cesta do neznáma

08. august 2006 ( TIRSDAG )

Prvý deň bol celkom akčný..

Do Bratislavy na letisko sme išli štyria – ja, otec, Janko a Majka. Deň pred sme sa lúčili na fare, aj zelený puding bol.. :-) No neuvedomoval som si, že idem možno až na rok z domu. To mi dochádza až neskôr...

Sledovať ako lietadlá odlietajú, aký pri tom robia hluk je úplne niečo iné ako v ňom sedieť. Tam ten hluk človek tak nevníma, ale všetko to cíti, každý pohyb lietadla... Na letisku v BA mi teta letuška z ČSA dala 3 palubné lístky a povedala, že o batožinu sa nemusím starať a vyzdvyhnem si ju v Molde... celkom príjemná a hlavne vtipná... Ďalší vtipný ujo čakal na colnici – ujo colník mi povedal, že ešteže som sa nezmenil a že sa podobám na tej fotke na pase... Ale pustil ma, takže som sa strihať nemusel... :-) Ďalšia sranda bola, keď sa ma pri prechode cez detektor ďalšia teta spýtala, či mám v ruksaku notebook, že ak hej tak ho mám vybrať... Tak som ho vyberal ešte dva krát. Samozrejme, že bol zahrabaný pod všetkými vecami.. No nabudúce budem vedieť, notebook pôjde do osobitnej tašky. Let do Prahy sa mi zdal veľmi krátky, len sme vzlietli, zo začiatku bolo všetko pekne vidieť, celú oblasť, nad ktorou sme leteli až kým sme nevleteli do oblakov, kde sme potom celú cestu leteli. Mal som štastie, mal som síce sedieť v uličke, no pri okne bolo voľné miesto, tak som si sadol tam. Je neopísateľný pocit, keď sa lietadlo rozbieha a keď človek cíti, ako sa mu dvíha žalúdol, keď sa lietadlo odlepí od zeme a začne postupne naberať výšku a aj rýchlosť – leteli sme rýchlosťou okolo 500 km/hod. Počas letu nám dali ľahký olovrant a už sme aj pristávali..

Letisko v Prahe je „trošku“ väčšie ako to Bratislavské. Ale zorientovať sa dalo celkom pekne, zmenil sa však terminál, z ktorého sa malo odlietať a aký som mal napísaný na letenke. Ale cez colnicu som prešiel v pohode, colník sa ma len pýtal, že čo idem do Nórska, že je tam nádherne, že on sa práve odtial vrátil z mesačnej dovolenky. A aj Molde poznal. A inak som bol celkom prekvapený, akú prepracovanú dopravu musia mať letiská – hlavne autobusy, ktoré vozia ľudí k lietadlám. Let do Osla trval 1 hodinu a 40 minút, leteli sme Boeingom 737-500, rýchlosťou 800 km/hod vo výške asi 10 000 metrov. Toto všetko hlásil kapitán, keď som sa letušky na niečo spýtal, väčšinou nevedela odpovedať... Ale suchý obed bol celkom dobrý. Väčšina cestujúcich potom spala, lenže ja som ako malé decko pozeral stále von oknom. Ešte pred odletom po nástupe do lietadla som však musel slušne vyhodiť jedného nóra z môjho miesta pri okne. Tentoraz som mal to miesto pri okne na letenke. Bol to úžasný pohľad. Pokiaľ je bezoblačno, lebo inak človek vidí len oblaky, ako nad nimi letí. Veľmi pekne bolo vidieť, ked sme leteli ponad Baltické more na škandinávske ostrovy. A tu už to začalo vyzerať zhora oveľa zaujímavejšie. Rôzne jazierka, ostrovčeky a pobrežie a more, obmývajúce tieto severné štáty. Škoda, že som nemal foták, tie fotografie by určite stáli za to. Ako aj vyfotené lietadlá, ktoré leteli oproti nám, ktoré sme stretli tam hore.

V Oslo majú letisko mimo mesta, takže sme pekne preleteli ponad celé mesto. Takže som tam poriadne nebol, dúfam, že si nájdem čas sa tam ísť pozrieť. Po pristáti v Osle nasledovala ďalšia pasová kontrola, colník pozrel do pasu a len sa zasmial, ale pustil ma. Takže som šťastlivo prešiel cez všetky pasové kontroly bez problémov, i keď na tej fotke, keď som mal 15 sa fakt skoro nepodobám. Mal som hodinu na to, aby som našiel terminál, odkiaľ mal letieť spoj do Molde. Kedže som sa tam moc – no vôbec nevyznal, radšej som sa spýtal na informáciach. Takže terminál som našiel, ale lietadlo malo odložený odlet do Molde o 45 minút.

Dúfal som, že ak ma príde niekto čakať, tak tam vydrží tých 45 minút naviac. No nikto neprišiel. Ale to nebolo také hrozné. Horšie bolo zistenie po príchode do Molde to, že nepriletela aj moja batožina. Tak prvá vec, čo som začal riešiť, bolo nahlásenie mojej stratenej batožiny. Vysvetlil som tete, čo je vo veci, odkiaľ som letel a nakoniec mi povedala, že moju batožinu v Oslo som si mal vyzdvihnúť sám. Tak som dal na seba e-mailový kontakt a sme sa aj dohodli, že jej zajtra poobede skusim ešte aj zavolať. Potom som si od nej požičal mapu, spýtal sa na cestu na ulicu Fabrikvegen, kde mala byť moja ubytovňa. Ukázala mi na mape, kde to je a odporučila mi zobrať si taxík, pretože mi už autobus ušiel a letisko sa nachádza mimo centra – asi 8 km. No pred letiskom už ani žiadne taxíky neboli a tak som sa prešiel. Bolo pekne, slnečno - 23 stupňov. Cestou som narazil na pár autobazárov a prišiel som nato, že tu si auto určite nekúpim :-) – za ojazdenú Octaviu Combi r.v. 2000 pýtajú 200.000 NOK (pozn. x 5 Sk). Veď to kúpim aj u nás za takú istú cenu, ibaže v slovenských korunách. Pri prechádzaní cez prechody si človek - chodec hneď všimne, ako mu vodiči dajú pekne prednosť. Ešte som ani na prechode poriadne nebol a auto už stálo. U nás by ešte minimálne piati vodiči stihli prejsť. :-)

Po hodinovej prechádzke som našiel ubytovňu. Popozeral som oznamy, kde som našiel človeka, ktorý mal mať na starosti ubytovňu – bol to nejaký chalan zo študentov. Prišiel som na bunku – spoločná chodba, wc, kúpelňa, kuchyňa a obývačka a 6 samostatných izieb – a zakričal som, či tam niekto nie je. Nikto sa neozýval, ale počul som, ako sa niekto sprchuje. Tak som čakal. Vyšiel jeden chalan, ktorý sa ma najprv zľakol, keď som ho oslovil, lebo si ma hneď nevšimol. No však kto by sa nezľakol, keby vyšiel zo sprchy a zrazu by na chodbe stál cudzí chalan. :-) Tak som mu vysvetlil, že čo a ako a že hľadám ubytovanie. On hneď volal nejakým ďaľším dvom ľuďom, overoval to, či tu ktosi o mne vie. Nakoniec ma zaviedol do jednej izby (A209), pretože on bol jedným z tých, čo to mal všetko na starosti a mal kľúče od všetkých izieb. Mal som štastie, že som práve jeho stretol, kto iný by mi o siedmej večer dal izbu na intráku. Tak som bol rád, že mám aspoň kde prespať. Neskôr prišiel za mnou Chris – chalan, ktorý má na starosti international students a sa mi ospravedlňoval, že ma nik neprišiel čakať. Ja som však Torill ( pozn. študijná referentka) písal, že dnes prídem a ona mi aj odpísala, že pošle údaje o mojom príchode aj ERN (pozn. študentská organizácia, ktorá má nastarosti international students), že ma prídu čakať. Tak sme sa dohodli, že pojdeme spolu zajtra do školy. Vybalil som si tých mojich pár vecí, čo som mal so sebou v ruksaku. Začal som sa modliť. Modlitba ma napĺňa pokojom a istotou a bol som aj vďačný, že to vcelku dobre dopadlo. Batožina sa snáď nájde...

Bolo asi jedenásť hodín, keď som unavený a mierne vystresovaný zaspal, len viem, že slnko ešte dovtedy svietilo na oblohe...